Martina Svobodová
Úryvky básní sú diela pánov: Janka Matušku, Viliama Turčániho, Andreja Sládkoviča a Jána Kraska
Hľadanie hrdosti dávno stratenej
Keď sa zahľadím na vrcholky tunajších hôr a keď z nich vzhliadnem k sviežim poľanám a holiam, kedykoľvek čítam diela našich velikánov, kedykoľvek pozriem na pána Štúra, ktorý vľúdnym okom prizerá sa zo steny, alebo keď mi v ušiach zaznie pieseň, v ktorej blesky budia Slovensko z tvrdého spánku, cítim v srdci teplo- akýsi hrejivý pocit sa mi v ňom rozrastá, roztápa tie najtuhšie ľady a ja bádam, aký je to pocit. Pocit lásky? Či úcty k týmto veciam, ľudom a ich činom? Všetky majú niečo spoločné- sú späté so Slovenskom. A ja pri myšlienke na ne cítim... hrdosť! Hrdosť na túto krajinu- na moju krajinu!
Už Slovensko vstáva,
putá si strháva,
hej, rodina milá
hodina odbila,
žije matka sláva!
Aké utešené je vidieť slovenskú prírodu, slovenskú literatúru z pred mnohých rokov, slovenskú históriu. No o koľko krajšie by bolo pre mňa uzrieť hrdý slovenský ľud stáť v plnom rozkvete a všetkej nádhere ako vzhliada na svoju zem pod nohami a je... vďačný. Vďačný za to málo čo má, za tu krásu čo mu Boh dal. Nie je pyšný- je iba hrdý. A to právom. S čistým srdcom a kajúcnym pohľadom predstupuje a štedro víta. Víta svet. A víta svoje údely, svoj osud, lebo vie, že ak mu pôjde v ústrety so vztýčenou hlavou a srdcom plným pokory a najčistšej lásky, neprehrá. Áno- láska- tá by týmto ľuďom pomohla. Každý o nej vraví, je neustále skloňovaná- vždy, všade a všetkými. Každý po nej túži. No v skutočnosti vieme o nej tak málo...
Pozemský život je pár chvíľ.
Je celý iba chvíľa.
No bedár, ktorý neľúbil,
ten sotva i tú chvíľu žil.
Sotva v ňom duša žila
„Som hrdá na túto krajinu, som hrdá na jej národ,“ ako rada by som niekedy povedala túto vetu. No niečo vnútri mňa mi to nedovoľuje. Voľakedy, v časoch detstva, keď sa človeku v očiach zračí úprimnosť a nedotknutá čistota, vtedy som obdivovala, koľko veľkých vecí národ malého Slovenska dokázal. Áno, dokázal- to viem stále a i vy to uznajte. Všetky tie roky našich víťazstiev – rok 1848, alebo 29. august 1944 i iné. No čo teraz? Čo prítomnosť? Kde sú naši velikáni? Kde sú naše výhry? A kde tie vznešené ciele a ideály? Akým sme národom? Kráčame priamo a či sa iba pomaly plížime? Vítame nove ráno, či dni prespíme v snahe o zabudnutie? Žehnáme dobrému čo nás postretlo alebo bedákame nad tým zlým? Vážime si pár mincí vo vrecku viac ako milióny hviezd na nebi?
Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia,
že ľud môj je len ľud sprostý;
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole,
no budú aj bohatierov. –
Necíťte sa prosím dotknutí či urazení mojimi slovami. To som nemala v úmysle. Ja nechcem kritizovať Slovákov, veď i ja ňou som. A viem si to vážiť. Viem, iba preto, lebo chcem. Občas to býva ťažké- veď denne vídame lesk krásy veľkých a bohatých národov. No tak ako pán Sládkovič kedysi, i ja si myslím- čo na tom že sme kraj chudobný, malý, bez bohatej histórie? Čo na tom, že u ostatných úcty nemáme? Veď stačí, ak roztiahneme krídla a napriek silným vetrom, mrazu či páľave poletíme. Poletíme za svojim snom, ktorý smie zostúpiť na zem, iba mu to musíme umožniť. Poletíme- no nie do diaľav, nie preč z nášho kraja. Lež zakrúžime nad Dunajom, nad Tatrou a potom, pod rozprestreté krídla, privinieme si matku, ktorej kolíska nás chránila a kolísala. Nesmieme ju opustiť keď svojich synov a dcéry potrebuje...
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča–
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
- prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Ešte stále sa vám v mojich slovách zračí výtka? Nevadí- veď je to skvelé- či to neznamená, že chcete chrániť svoj národ? Že sa cítite dotknutí ak druhí naň vravia zle a že chcete chrániť jeho česť? A či to neznamená že na svoj národ ste– hrdí...?
Ach, zlé sú časy! Na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým.–
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patrí k veciam svätým!
Tak čo baby? Ako sa vám páčilo? A ak ste niekto, kto náhodou klikol na túto eh- polemiku... mno- to si nevšímajte, to je len tak... Ja som to napísala niekedy vo štvrtok 13.5. a včera- v nedeľu 16.5. som to spracovala do HTML verzie kvôli dvom skvelým kamoškam- pre Nightee a Natty- tak holky, snáď sa vám to bude rátať ^__^